Povězte mi něco o vaší výstavě.
Rozmýšlám, kde začať. Výstava sa volá Good boy, je to všeobjímajúci názov, nie je úplně jasné, kto je ten good boy, či ja, alebo vyobrazení muži. Snažím sa vlastne touto výstavou nebyť ten good boy. Ide mi o umeleckú autenticitu, ale to je výzva na celý život. Gró tej výstavy sú maľby korpulentných mužov. maľujem veľmi rozriedeným akrylom na surovom bavlnenom plátne. Nemá to šeps – základný biely náter. Každý ten obraz vznikol velmi rýchlo, je to len jedna vrstva farby. Trénujem sa v tej technike veľa rokov. Dám si jeden námet a malujem to trikrát alebo štyrikrát, a vyberem to najlepšie. Nie je to jeden obraz, ktorý by som potom vylepšoval pol roka. Keď sa to nepodarí, použijem to ako strešnú krytinu na chatu, ktorá je tiež súčastou výstavy v Telegraphe.
Na Slovensku jste měl problém s vystaveným obrazem, povídejte.
Eště minulý rok som maloval obraz, ako sa korpulentnejší muž bozkává s chudým. Obraz bol vystavený v Slovenskom rozhlase, a naša nová ministerka ho zdielala na socialnych sieťach s tým, že je to nemorálne. Na sociálnych sietiach vzniklo strašné haló, že to uvidia deti, pritom tam nebol zobrazený žiadny penis alebo sex. Výstavu chceli rušiť. Keď som potom pozeral komentáre na sociálnych sieťach, mal som pocit, že určitú časť verejnosti nepohoršilo to že sú to dvaja muži, ale že jeden z nich je korpulentný a druhý chudý. Preto som sa rozhodol, že v Telegraphe vystavým veľké maľby tučných mužov, ako poctu im aj ako výzvu divákom. A je to aj osobné, mě sa páčia takí muži. Nie je to žiadne tajomstvo. Sú vyobrazení na hojdačkách, k čomu ma inšpiroval obraz od rokokového maliara Honoré Fragonarda s názvom “Hojdačka”. Hojdačka (houpačka) ponúka množstvo metafor…
Paní ministryně kultury na Slovensku je slavná i u nás. Jaká je teď situace na Slovensku? Mohl byste tam teď udělat takovou výstavu?
Záleží, kde. V súkromnych galeriach si možů robit všetci, čo chcú. Zatiaľ. Vo verejných inštitúciách je to strašné. Odvolávajú množstvo riatiteľov muzeí, aj Detského múzea Bibiana a napríklad v Banskej Štiavnici je Múzeum Jozefa Kollára, ktoré bolo zamerané na enviromentálne témy, vystavovali tam aj zahraniční umelci. Teraz na začiatku roka vyberali do akvizície moje diela, velmi som sa těšil, ale ani to neprebehlo. Celé vedenie vyhodili a dali tam neodborných ludí. Je to veľmi smutné.
Jste tam teď svého druhu zakázaný autor?
Zakázaný zatiaľ nie, ale musím čeliť rôznemu hejtu od neznámych ľudí na internete takmer denne. Na druhej strane mi to trochu pomohlo. Veľa, takzvaných “obyčajných ludí” nevedělo, že existujem, až dokým paní ministerka nezdielala moj obraz a nezačali o mne písať nenávistné články a šíriť videá, paradoxne sa o mne takto dozvedeli aj noví fanúšikovia. Snažím sa s tým pracovat…
To mě zajímá jak. Protože to jste přesně příklad člověka, který se dostal do nějakého politického soukolí, aniž sám chtěl…
Presne. Prepukalo v decembri. Chystal som sa na výstavu do Ameriky do New Yorku, balil som sa, a do toho mi volali novinári a pýtali sa na ministerku. Bolo to extrémne hektické. Tým, že aj na sociálnych sietiach mi narástli nasledovníci, môžem teraz väčšiemu množstvu ľudí zdieľať napríklad nejaké environmentálne informácie, alebo fakt, že aj korpulentní muži sú pre niekoho veľmi atraktívni. Je to dar maličkej zodpovednosti.
Vlastimil Blaťák
